ZA POMOCI PODPÍSANÝCH SOSTAVIL A VLASTNÝM NÁKLADOM VYDAL RÍMSKOKATOLÍCKY FARSKÝ ÚRAD V BOŠANOCH NA NOVÝ ROK 1948.
PO STOPÁCH HISTÓRIE...
V VI. Storočí, keď z územia Slovenska odtiahli germánski Herkulovia a Longobardi, začali sa na Slovensku osadzovať Slováci, ktorí zaujali najprv široké roviny západného Slovenska, úpätia hôr a potom dolinami riek postupovali i do horských krajov našej vlasti. Sťahovanie národov v VII. A VIII. Storočí znamená kolosálny obrat v dejinách kultúrneho sveta, ktoré radikálne pozmenilo jeho doterajší život a posunulo dejište medzi nové národy a cudzie kraje. Kým v kresťanskom staroveku najvýznamnejšie cirkevné udalosti odohrávali sa na východe a juhu, vo vtedy známych čiastkach Ázie, Afriky a juhovýchodnej Európy, zatiaľ v stredoveku prechádza dejište, po odpadnutí Ázie a Afriky k islamu a východnej Európy k schizme, viac na západ, sever a strednú Európu. Nové národy, ktoré prišli do Európy, dodali v Rímskej ríši starnúcim a mravne klesajúcim národom novej životnej sily a pružnosti. Cirkvi ale skytali jedinečnú príležitosť dokázať, že je schopná národy zošľachtiť, civilizovať. Slovanské národy boli duševne i telesne zdravé, plné nepokazenej, mladistvej energie a vynikajúcich vlastností, ktoré bolo treba usmerňovať, priviesť na správnu cestu a tak sa stali požehnaním Európy a sveta. Namiesto spustošenia antickej kultúry, čo zdanlivo hrozilo civilizovanému svetu pri ich príchode, stali sa záchrancami, základom a nositeľmi novej európskej kultúry. Iste mali v sebe veľa surovosti a ničivej zúrivosti, ale popri týchto chybách mali i také črty charakteru, ktoré ich predurčovali na skvelú budúcnosť, keď sa zapoja do kresťanskej kultúry. Vážne a mravné zameranie na život, cit pre voľnosť a spravodlivosť, vyvinutý cit spolupatričnosti, smelosť, vernosť, pohostinstvo, prísne sa pridržiavanie monogamie, to sú vlastnosti, ktoré mali blízko k evangeliu, a na ktoré mohlo kresťanstvo ľahko nadviazať. Boli modlári, ale ťažké údery osudu, dlhé putovanie bez vlasti, a hlavne stýkanie sa počas sťahovania s cudzou kultúrou a náboženstvami, otriasali v nich vieru v modly. Slovania postupne prichádzali k presvedčeniu o nedostatočnosti a nedokonalosti ich doterajšieho náboženstva a túžili po voľačom lepšom a vznešenejšom.
Historia est magistra vitae – dejiny sú učiteľkou života, preto nahliadnime aspoň letmo do starých čias našej farnosti, a učme sa od našich predkov mravnosti, vernosti, statočnosti, zbožnosti, pracovitosti, láske k rodnej hrude, a zároveň ich chyby nech sú nám výstrahou nesprávnej životosprávy. Farnosť Bošany rozprestiera sa teraz v týchto politických obciach: Bošany, Baštín, Krnča a Práznovce.
BOŠANY...
Bošany: Územie slovenskej krajiny od 9. storočia stíhali rozličné pohromy, ktoré mali za následok, že Slovensko stratilo svoju politickú samostatnosť a napokon sa stalo čiastkou uhorského štátu. Ale Slovensko aj po svojom privtelení k Uhorsku bolo javiskom ustavičných vojen medzi štátom a jeho susedmi. Pravda od 10. do 12. storočia nebolo Slovensko zaľudnené tak ako dnes, obyvateľstvo sa soskupovalo predovšetkým v krajoch, ktoré svojou úrodnosťou mohli uživiť väčší počet ľudí, boli to nížiny západného a južného Slovenska, kde na brehoch Váhu, Nitry, Hrona a Ipľa boli dosť husté osady roľníckeho obyvateľstva.
Keď skúmame nálezy v doline nitrianskej, zistíme, že tento kraj bol obývaný už v dobe bronzovej. Novšie skúmanie v celej nitrianskej doline, počnúc od samej Nitry, na celej širokej rovine rozprestierajúcej sa až po okolné vrchy a tiahnucej sa až po Bojnice, privádzajú nás na stopy pravekých sídlisk. Všetky tieto stopy pravekých sídlisk ako rovnobežky vedú krížom krážom cez Bošany, alebo sa v nich zbiehajú. O tom akí to boli praobyvatelia, ktorí už v tej dobe stáli na vysokom stupni vzdelanosti a ku ktorej jazykovej skupine patrili, história mlčí. Prvé písomné poznatky o obyvateľstve v Bošanoch sú až z 12. storočia a vtedy tu už bývali Slováci. Majiteľom úrodnej nížiny od Diviak až po Bošany bol rod Gyuveki (Devech, Diviaky). Bošany boli pripojené k rodovému majetku r. 1183 za Bélu III. (1173-1196), ktorý sa im takýmto spôsobom odvďačil za udatnosť a vernosť. Folkmarov vnuk Barleus obdŕžal darom od kráľa Ladislava IV. (1272-1290), r. 1277 druhú, Bošanmi pomenovanú, ale ešte neobývanú zem v tesnej blízkosti a susedstve Veľkých Bošian. Tu je teda prvá neklamná stopa oboch Bošian a to Veľkých už jestvujúcich a Malých už zriaďujúcich sa. Po viacerom rodovom delení majetkov stáva sa majiteľom Bošian Bossányi, ktorému ich kráľ Béla IV. (1325-1370) ako trvalé jeho vlastníctvo potvrdil. Dnešné meno Bošany zostalo pravdepodobne po majiteľovi Bossányim. Bossányi si vystavil svoj kaštieľ aj s príslušenstvom neďaleko Malých Bošian. Príchodom Bossányiho do Bošian začína sa vlastne nový život v tomto kraji. S ním prišli na majetok i juhási (pastieri stáda) a poddaný roľnícky ľud. História svedčí, že už v týchto rokoch bola zriadená v Bošanoch fara a vybudovaný kostol.
Druhý súčasný rod v Bošanoch boli Rudnayovci. Z tohto rodu pochádza i veľký syn slovenského národa Alexander Rudnay, arcibiskup ostrihomský, ktorý nebojácne a sebavedome doznal sa k svojmu ubiedenému ľudu podtatranskému a krásne sa zapísal do sŕdc rodu vernej Slovače výrokom: „Slovák som a čo by som bol i na stolci Petrovom, Slovák budem“. Tieto dva rody usmerňovali celý spoločenský, hospodársky, kultúrny, sociálny a náboženský život v Bošanoch. Oni boli i patrónmi kostola, starali sa o vzdelanie svojich podriadených, ako tomu nasvedčuje roku 1584 založená škola povedľa kaštieľa v Bošanoch.
Stredovek je dobou hlbokého náboženského presvedčenia a úprimnej oduševnenosti za vyššie, nadprirodzené hodnoty. Cirkvi sa podarilo spojiť ľudí a národy v jednu rodinu, na čele ktorej stál pápež ako otec. A to zjednotenie slúžilo národom k dobru. Sloboda umenia, veda kvitli v Cirkvou usporiadanej spoločnosti. Náboženský duch ožil všetko a nič neudusil. Láska k blížnemu premohla sebeckosť, poníženosť prevládla pýchu a povýšenosť, duch zvládol hmotu, to, čo je v človeku cennejšie a šľachetnejšie získavalo prevahu nad nízkosťami a vášňami, nakoľko je to možné u krehkého človeka. Má stredovek aj svoje tiene. Bohatý je na silné a vynikajúce charaktery ako žiadna iná doba. Bohatý je na svätých dokonalých ľudí, ale má i svojich ukrutníkov, ktorí v ničom nezaostávajú za krutými rímskymi imperátormi. I sociálna otázka nebola spravodlivo riešená. Páni vlastnili všetky pozemky a drobný poddaný pracujúci ľud nemal vo svojom vlastníctve ani piaď zeme. A preto nečudo, že tento ukrivdený ľud zaplesal v srdci svojom, keď sa mu dostalo kúsok zeme, na ktorej dlhé roky hrdlačil. Urbári (t.j. zakladatelia obci-starousadlíci) po roku 1848 po zriadení samosprávy, dostali v chotári spoločné polia a horu, ktoré si aj spoločne obrábali a na úrode sa delili. Za takýchto starousadlíkov v Bošanoch sú pokladaní Korcovci, Škvareninovci, Minarovičovci, Dolníkovci, Modoryovci. A keď majetok po viacerom odkúpení dostal do rúk Adolf Schmidt r. 1863, dal postaviť na mieste starého mlyna p. Motešického továreň na spracovanie kože. Touto skutočnosťou mení sa tvárnosť Bošian. Najmä po veľkom požiari r. 1903, ktorý premenil skoro celú obec v popolisko, začnú miznúť biedne a chudobné chalúpky bošianskych občanov a na ich miestach začínajú sa budovať dnešné Bošany. Keďže Bošany boli obcou dobrej povesti a to zvlášť po zriadení továrne, stali sa túžbou mnohých robotníkov a remeselníkov, ktorí tu našli domov a tu sa natrvalo usadili. Okrem mohutného kaštieľa, ktorý bol vybudovaný za čias tureckých ako ochranná bašta pre celé Bošany proti vpádom tureckým, vypína sa k výšinám pekná budova bošianskeho kostola, ktorá bola postavená r. 1776. Kostol, ktorý je stavaný v slohu pozdného baroka, má pekný oltárny obraz, dielo to Jozefa Zanussiho, maliara z Trnavy. Obraz zachycuje výjav zo života sv. Martina, ktorý mečom odtína zo svojho plášťa biednemu žobrákovi. Na veži možno vidieť medveďa, ktorý nasvedčuje, že štedrými patrónmi boli Bossányiovci a Rudnayovci.
V tom istom roku bol vybudovaný 4. kaštieľ v peknom parku uprostred obce, v ktorom je dnes umiestnená Štátna meštianska škola. Obecný kronikár zmieňuje sa v pamätnej knihe obce Bošian okrem starej školy z r. 1584 o zriadení rímskokatolíckej školy po vydaní tolerančného patentu. Teda prvá verejná škola v Bošanoch bola rímskokatolícka.
Náboženský život v Bošanoch bol na svojej úrovni. Prevládal patriarchálny spôsob života. Všetci členovia rodiny žili pospolu v jednej domácnosti, v ktorej otec prísnou kázňou a výchovou pripravoval svoje pokolenie do života. Iba jednu zaujímavosť spomenieme zo zašlých čias: Po ôsmej hodine večernej nik sa nesmel potulovať dedinou, ak niekoho nachytali po tejto záverečnej hodine, zavreli ho na námestí do klady.
BAŠTÍN...
Povedľa hradskej, neďaleko križovatky, kde sa rozchádzajú cesty na Solčany a Práznovce, vidíme zopár učupených domčekov a veľký, zubom času dotknutý kaštieľ. Je to malá osada Baštín. Tu bolo panstvo zakladateľa tejto osady, po ktorom dostala aj svoje meno, Bačkádyho. Osada bola spočiatku filiálkou Sádku, kde bola do roku 1712 farnosť a k nej patrili tieto osady: Janová Ves, Klatová Ves, Baštín, Krnča, Kutna a Horňany. Ale pripojenie Sádku k farnosti bošianskej stal sa i Baštín filiálkou Bošian. Bačkádyiovci mali v bošianskom kostole svoju vyhradenú lavicu pod krížom. Okrem kaštieľa veľkého nachodil sa na Baštíne i kaštieľ Bélu Ordödyho, štyri zemianske kúrie a chudobné bývania poľnohospodárskych robotníkov. Starí obyvatelia Baštína ešte sa dobre pamätajú na Jána Bačkádyiho, ktorý bol hlavným slúžnym. Na kaštieli bola väznica v pivniciach panstva, kde aj derešovali. Po Jánovi zostalý majetok zdedil jeho syn Béla. Béla bol maloletý a zadlžený majetok bol nútený predať Adolfovi Schmidtovi a spol. Dnes je celý chotár v rukách bývalých osadníkov, ktorí tvrdou prácou svojich rúk zarábajú si každodenný chlebíček pre svoje požehnané rodiny. Na malom cintoríne blízo osady je i rodinná krypta Bačkádyiovcov a tam popri nej pochovaní sú obyvatelia Baštína.
KRNČA...
O pôvode filiálnej obce Krnča sa mienky všeobecne rozchádzajú. Jeden dejepisec vyslovil náhľad, že Krnča bola majetkom kláštora v Klíž-Hradišti a súčasne ním bola založená. Svoj náhľad čerpá z listín, v ktorých je zmienka o Krnči pod menom Crenus (Krenus) a inými podobnými menami. Iná verzia nám hovorí, že na mieste dnešnej Krnče vystavil si nejaký pán lovecký zámok, z ktorého vychádzal do okolitých hôr na poľovačku. Musíme poznamenať, že tunajšie lesy hýrili priam rôznymi druhmi zvierat. Najpravdepodobnejšia je mienka, že nejaký pán z Krnče pri Prievidzi po vyplienení tejto osady osadil sa na mieste chránenejšie a dal jej meno podľa rodového mena.
V r. 1246 prvý raz sa delia synovia Mikova z rodiny Divéky. Tento rod je jeden z najstarších rodov, ktorým patrila Krnča. Meno Divéky sa objavuje ešte v r. 1873 v rode Ordödyovskom, o čom svedčí náhrobný kameň na krnčianskom cintoríne.
Dnešná Krnča vznikla vlastne splynutím dvoch dediniek a to z Krnče a z blízo ležiacej Kutny, ktorá sa rozkladala na hornom konci potoka Krnovec. Toto sa stalo asi v rokoch 1860 – 1870. dnes je už zastavaná ta plocha, ktorá ich delila na dve osady. Majetky chotára Krnče patrili viacerým rodom. Zmienky si zasluhujú: rod Divéky, Gostonyi, Matuschka, Turánsky, Hordody. Drobný ľud pracoval na panstve a tvrdou prácou svojich mozoľnatých rúk zadovažoval si živobytie. Vzdelávanie ľudu sa začalo asi v roku 1850. Do toho času školy nebolo. Na škole vyučovali väčšinou remeselníci, znalí písma. Roku 1882 katolíci si otvorili rímskokatolícku ľudovú školu na mieste terajšieho Potravinového družstva. Terajšia škola je umiestnená v budove niekdajšej paličkovej továrne, kde vedúcim bol ešte teraz žijúci Juraj Gombár.
Juraj Sloboda, kaplán.
SÚDRŽNOSŤ OBCE A CIRKVI V BOŠANOCH...
V obciach, v ktorých pomer politickej obce k cirkvám je priateľský, umele neohraničený, rôznorodým smýšlaním jednotlivých vrstiev občianstva dľa politického, alebo náboženského presvedčenia prevládajúcej záujmovej skupiny, prináša vždy svoje dobré ovocie. Tento pomer zakladá sa vždy nielen na mentalite širokých vrstiev obyvateľstva, ale nie v malej miere i na tolerancii a porozumení predstaviteľov a popredných činiteľov z jednej strany obecných a z druhej strany cirkevných. Takýto ideálny pomer by mal panovať v každej obci, čo by len poslúžilo nielen duchovného a morálneho života občianstva, ale i k povzneseniu budovania obecných a cirkevných inštitúcii na poli kultúrnom, sociálnom, školskom a pod. Tento kladný pomer je v terajšej dobe v rámci prevádzania dvojročného budovateľského plánu tým vítanejší, ako bárskedy v minulosti a bude vítaný i v nasledujúcej päťročenke. Takýto ideálny pomer medzi politickou obcou a cirkevnou jestvuje v obci Bošany. Že tento kladný pomer pri terajších rôznych politických náhľadoch jednotlivých skupín je v Bošanoch možný, vyviera to z mentality bošianského občana, ktorý je základne nábožne založený. Charakteristickou črtou bošančana je, nech je to roľník, robotník, či intelektuál, popri mravčej usilovnosti jeho hlboké náboženské cítenie. Dôkazom toho je preplnený kostol každú nedeľu a sviatok, kedy po týždennej úmornej práci sa ponáhľajú húfy veriacich na omšu svätú a vypočutie slova Božieho z úst horlivých miestnych duchovných, ktorých heslom je, že fabrický komín a kostolná veža vedľa seba veľmi dobre obstoja. Činitelia obce teda pri riešení cirkevných záujmov stavali a stavajú na tomto náboženskom cítení obyvateľstva. Obetavosťou bošančanov sa v roku 1942 vydláždilo námestie pred rímskokatolíckym kostolom a farská ulica nákladom Ksč 600.000, ktorý náklad niesla politická obec. Pomocou zbierky medzi miestnymi občanmi sa zozbieralo nad Ksč 210.000 a Miestny národný výbor poskytol z obecných prostriedkov Ksč 70.000 podpory a tak sa stará farská budova reštaurovala nákladom Ksč 280.000.
Štedrosť bošančanov pri otázkach cirkevných siaha tak ďaleko, že obetujú i na cudzie cirkevné budovy. Tak napríklad pod vedením dôst. pána farára Edmunda Markoviča sa previedla sbierka na nový kostol filiálnej obce Krnča, na ktorej sa sosbieralo Ksč 100.000 a tento obnos sa odovzdal cirkevnému výboru v Krnči ako podpora bošianskych obyvateľov na výstavbu kostola, ktorý je už postavený. Podobná akcia sa prevádza i v záujme nového kostola vo filiálnej obci Práznovce, na ktorý bošančania venovali cestou sbierky už do 100.000 Ksč. Našli sa v Bošanoch i inoveriaci občania, ktorí venovali značné obnosy na cirkevné ciele. Nebohý Ján Salzberger statkár v Bošanoch dal vybudovať v rímskokatolíckom kostole ústredné kúrenie s vlastnou kostolnou a keramikovú dlažbu kostola v roku 1943 nákladom Ksč nad 400.000. Žiaľ Bohu tento štedrý darca so svojou manželkou sa stali obeťami nacizmu, lebo boli deportovaní do Nemecka, kde zahynuli. Politická obec v obecnom parku vyhotovila terasu za účelom umožnenia cirkevných slávností vo voľnej prírode, obzvlášť poľných omší, ktoré sa v Bošanoch veľmi okázale konajú. Pochvalu si zaslúži i miestny hasičský zbor, ktorý pri cirkevných slávnostiach vždy ochotne koná poriadkovú službu a čestnú stráž pri svätom hrobe na Veľkonočné sviatky.
Z týchto príkladov je zjavné, že dobrou vôľou a porozumením príslušných svetských a cirkevných činiteľov a ochotou občianstva sa môže vykonať mnoho osožného v živote obce a cirkvi. Vyslovujeme, že tento dobrý pomer bude i naďalej prekvitať v Bošanoch pri prevádzaní budúcej päťročenky, v ktorej sú plánované ďalšie kultúrne a sociálne ustanovizne.
Karol Androvič, vedúci úradu MNV
KÚSOK Z NAŠEJ PRÁCE...
Spolupráca národného podniku Baťa v Bošanoch a obce ukázala sa byť práve po frontových časoch tým základom pre budúce vzájomné porozumenie. Obec Bošany bola prechodom frontu značne poškodená. Robotníci a úradníci závodu kládli si za povinnosť vojnové škody čo najskôr opraviť. Tak sa stalo, že zamestnanci závodu medzi iným opravili už v prvých dňoch poškodený rímskokatolícky kostol a všetky školy. Ba aj pri oprave niektorých súkromných domov vyšlo vedenie závodu v ústrety tým, že poškodeným občanom prepustili materiál na opravu domkov z vlastných zásob.
Kultúrnu činnosť v obci prevádza hlavne klub Absolventov Baťovej Školy Práce (ABŠ). Týždenne usporiadajú odborné a kultúrne prednášky. Prednášatelia sú jednak jednotliví vedúci a jednak verejní činitelia z obce a štátu. Na jednej z týchto prednášok hovoril aj miestny dp. farár Edmund Markovič na tému „Fašizmus a Kresťanstvo“ kde odsúdil neľudské výčiny fašistických fanatikov.
Športovú činnosť v obci prevádzajú hlavne naši zamestnanci združení v klube Š.K. Baťa Bošany. Aj tento v poslednom roku vyvíjal veľkú činnosť, ktorá vyvrcholila športovým dňom v auguste t.r. Veľké športové oslavy na výročie 25 ročného trvania klubu započali sa slávnostnou poľnou omšou, ktorú viedol vdp. Farár. Vo svojej kázni vyzdvihnul syntézu tela a ducha teda športu a náboženstva.
V máji toho roku bola z radu našich spolupracovníkov založená závodná hudba. Od svojho trvania funguje pri všetkých oslavách či už štátnych alebo cirkevných. Okrem toho stará sa aj o rozptýlenie svojich ostatných spolupracovníkov.
Na žiadosť vedenia nášho závodu povolila cirkevná obec rímskokatolícka vyvážanie prebytočnej zeminy pri stavbe obytných domkov cirkevný pozemok. Táto žiadosť bola národnému podniku Baťa kladne vybavená. Vedenie závodu kvitovalo pochopenie tým, že pripojili farský vodovod na závodný a tak zaistili dostatok vody pre faru a jej obyvateľov. Okrem toho pri exercíciach konaných počas závodnej dovolenej vypomohlo vedenie závodu tak, že zapožičalo potrebné zariadenie pre ubytovanie prihlásených účastníkov.
Bolo by veľmi mnoho vecí, ktoré by som mohol spomínať a ktoré potvrdzujú kladný postoj a túhu po spolupráci celého osadenstva závodu so všetkými ľuďmi dobrej vôle.
Gejza Bleha
CESTOU PRAKTICKÉHO KRESŤANA KATOLÍKA...
Charita, láska k blížnemu, je vyjadrená skutkom naplnenie života kresťana. Priblížili sa bošianskí občania tomuto životu?
Hovorí sa o bošanských farníkoch, že sú pomerne dobrými veriacimi katolíkmi. Veľká účasť na nedeľňajších bohoslužbách, mohutné cirkevné manifestácie za účasti skoro všetkých občanov, hlavne mužov pri cirkevných sprievodoch, preplnený kostol pri sv. misiách: početná návšteva u najsvätejšej Eucharistie, atď. oprávňujú k tomuto tvrdeniu. Ale byť dobrým kresťanom katolíkom je nielen viera, ale i skutok. Pozrime na život v Bošanoch trebárs len za posledné roky vojny a po nej.
Hospodárska kríza doľahla v týchto rokoch na všetkých. Cítili ju roľnícke rodiny práve tak, ako robotník a pracujúci inteligent. Bolo treba počítať s každou zarobenou korunou, bolo treba účelne hospodáriť s každým druhom potraviny. A vyjadriť účinne lásku k blížnemu skutkom i práve najlepšie týmito dvoma vecami, ktoré bolo treba najviac stískať v upracovanej dlani a ukrývať i pred vlastnými členmi rodiny, aby sa nimi neplytvalo. A predsa i tu hospodáril nie len rozum , ale i srdce. Nebolo zbierky pre ten či onen charitatívny cieľ, aby nebola vyniesla slušnú sumu v korunách a určite viac než obci primerané kvantum v potravinách. Som presvedčený, že nikto neodoprel podať čo i len halier z poslednej koruny, či ždibec múky, lúšteniny, zemiakov, masti, maku, každý podľa toho ako mu vlastná kapsa dovoľovala. A nezabúdajme, že i halier chudobnej vdovy obetovaný z lásky je pokladom v očiach Božích.
Ťažko by bolo dnes vypočítavať všetky tie materiálne obete, ktoré boli na charitatívne ciele venované, bolo by to mnoho číslic i mohlo by sa to zdať chlubenie. Ale nech to bolo akokoľvek, nech sa hľadalo a pýtalo koľkokoľvekráz na ten či onen cieľ, vždy sa našlo. Neodišli s prázdnou ani pri prosbách na siroty, ani na Seminár, či na iné ústavy, kláštory, našla sa podpora na štúdie katolíckym študentom, podpora na misie, podpora pre Červený Kríž, podpora pre núdznych bratov v cudzine atď., práve tak, ako sa našlo na dobrovoľnú daň katolíkov na výstavbu Svätostánku vo filiálnej obci Krnča a na generálnu opravu fary v Bošanoch, keď táto stratila svojho patróna. Len z lásky k Bohu, k cirkvi a k blížnemu išlo priniesť tieto obete.
A predsa spomeniem jednu príhodu: od septembra 1944 do apríla 1945 plnili bošianskí ľudia príkaz lásky k blížnemu, keď týždenne odovzdávali 80 až 90 chlebov, nie malých pekárskych, ale veľkých, domácich sedliackych pre časť ruského zajateckého tábora ubytovaného v Bošanoch. Čím tých 80 chlebov bolo každú nedeľu pre 150 vyhladovaných a zajateckou polievkou kŕmených vojakov, vie len ten, kto videl vďačnosť a slzu v očiach človeka, ktorý prešiel hrôzou niekoľkoročnej vojny, stratil snáď všetko, bol zvyknutý po svojom zajatí vidieť kolom seba nie ľudí, ale moderných otrokárov a naraz sa octnul v dedine, kde zasa boli ľudia, ktorí mu zo svojho podali kus teplého bieleho chleba. Pri prvom podaní sa čudoval, druhý týždeň snáď tomu ani nechcel veriť, tretí, štvrtý, desiaty týždeň uvažoval a stával sa človekom, ktorého vykupovala láska k blížnemu. Bolo by hriechom nespomenúť na slzy v očiach tých istých zajatcov, keď na vianočné sviatky, pred dverami kostola, pod vianočným stromčekom dostávali darčeky, balíčky s mäsom, slaninou, koláčom, cigaretami a keď tichými melódiami svojich spevov ďakovali za túto pozornosť a lásku obce. Bolo to snáď symbolické, že to bolo pred dverami kostola a v predvečer narodenia Veľkej Lásky. A tak cestou praktického katolicizmu bolo v ten večer pár od vlasti zahnatých ľudí urobených šťastnejšími.
Ale kresťanská charita ani dnes neztratila svoje poslanie a vždy, pokiaľ človek tlačený zlobou hriechu bude tu na zemi, nájde si ona miesto, kde bude treba lásky a štedrej dlane. Mnoho je ešte dnes bolesti a opustených, ktorí čakajú na pomocnú ruku. Tak na príklad hneď tu u nás, medzi nami, naši starci a starený zlomení vekom a mnohí opustení od všetkých, odmenia sa nám za pomoc aspoň svojou vrúcnou modlitbou. Pokúsme sa aj týmto uľahčiť ich starobu, vyhladíme takto štedrou rukou nejednu vrásku utrápenej stareckej tváre.
Je tu Červený Kríž, ktorý svojím širokým zameraním pomôcť tým najúbožejším, vojnou a pohromou postihnutým, nás volá a prosí, do boja za ľudské srdce a kresťanské milosrdenstvo. Ďakujeme najvyššiemu, že nás ušetril a my nemuseli čakať na pomocnú ruku červenokrížskeho pracovníka, a z vďačnosti za toto zachovanie nás otvorme štedre ruku na pomoc tým, ktorých Pán viacej skúšal ako nás.
Spoluveriaci, povinnosť dobrého skutku, toho snáď jediného aktíva, ktoré si ponesie so sebou k poslednému vyúčtovaniu, nekončí nikdy. Nech nás preto vedie spomienka na prežitú minulosť a obete v nej, ktorými sme chceli utierať slzy biedy, na cestu, kde skutkami lásky a milosrdenstva si opravdu zaslúžime povesť vzorných praktických kresťanov katolíkov. A nech je to povesť nie pred ľuďmi, ale pred Tým, ktorý Jediný spravodlivo ohodnotí raz náš život.
Dr. Jozef Jarunek
VEŽA A KOMÍN...
Bratislavská rozhlasová stanica uverejnila pre nás radostnú správu, že gumárenské dielne firmy Baťa v Bošanoch už v prvej polovici novembra 1947 prekročili 100% svojho plánu.
Odkiaľ ten úspech? Načím poznamenať, že ku osvedčenému vedeniu a systému firmy pristupuje aj iný význačný činiteľ: mravný základ pracujúcich! To staré heslo dávnej minulosti: „Ora et labora“ (Modli sa a pracuj) sa osvedčilo tiež v uvedenom prípade. Veža kostola v Bošanoch celkom priateľsky snáša blízke svedectvo fabrického komína, ba sa navzájom dopĺňajú v znamení spomínaného hesla. Ba môžeme tvrdiť, že tieto dva spomínané „Pomníky“ (veža kostola a komín fabriky) symbolizujú mentalitu celej farnosti, lebo náš ľud osvedčene a okázale nie raz preukázal, že vie, kedy má pracovať a kedy obetovať. Netreba k tomu ani krídla fantázie, aby si si vedel predstaviť, ako na znak sirény ľud pristupuje k strojom, chápe sa páky a nástrojov, pracuje v koželužských práčňach a iní v gumárňach, aby splnili všetci výrok Písma sv., vták je stvorený k lietaniu, človek však aby pracoval.
No, volanie sirény do práce nijako nie je konkurenčným hlasom pre hlahol zvonov, ktoré pozývajú shromaždenie okolo obetného oltára, lebo náš pracujúci človek pozná aj druhý výrok z Písma sv. , „nielen z chleba žije človek, lež aj zo slova Božieho“. Naši farníci žijú skutočne tak, že vzdávajú Bohu chválu a práci česť!
Veľkolepé vyznievajú Eucharistické sprievody na Vzkriesenie, Božie Telo a sviatok Božského Srdca Ježišovho. Pri tejto poslednej príležitosti sprievod a bohoslužby vyznievajú ako mohutná manifestácia. V piatok, vo vlastný to sviatok Božského Srdca a v nedeľu, keď veriaci sú od práce uvoľnení, domáci kňazi za pomoci cudzieho misionára podajú až 4.200 sv. prijímaní. Kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a Nepoškvrneného Srdca Panny Márie sa teší u nás obľube prejavovanej v prvý piatok, sobotu a nedeľu každého mesiaca účasťou 1.200 prijímajúcich. Na farskú poklonu v prvú nedeľu októbrovú, účasť na sv. prijímaní dosahuje takmer počtu prijímajúcich na sviatok Božského Srdca. Kiež by Božské Srdce hojne na nás splnilo mnohé zo svojich zasnúbení.
Ku cti ženského pokolenia našej farnosti nech slúži uznanie skutočnosti, že na ženách matkách a na našich dievčaťoch spočíva základ budúcnosti. V miestnej odbočke „Katolíckej Jednoty žien“ sa grupuje nad 200 členiek, z ktorých až 182 odoberá mesačne svoj stavovský časopis. Táto systematická tlač, ako i pravidelné prednášky na pracovných schôdzach, formujú duše manželiek i matiek. Táto ženská légia ešte omilostená častým sv. prijímaním vytvára priaznivú atmosféru v každom druhom, treťom dome, čím vytvára katolícku verejnú mienku celej spoločnosti. Členky Katolíckej jednoty žien sú si vedomé hesla: „aká rodina, taká dedina, ba taký bude i celý svet“. Svedčí sa ešte uviesť, že do rámca ich pôsobnosti patria tiež úkony ich kresťanskej charity (návšteva a pomoc chudobným, starcom a opusteným), príprava skonávajúceho na posledné záležitosti (postarať sa o prijatie sv. sviatostí) a konečne účasť na príležitostnej svojpomoci (napr. pri exercíciach a prvom sv. prijímaní). Dievčatá (počtom 110) soskupené v Mariánskej kongregácii zvýšenou mierou sa školia v čnostiach pri pravidelných schôdzach a pri účastí na častom sv. prijímaní. Ich činnosť nie je nápadná, no, toho nie je ani zapotreby, veď sú v štádiu výchovy. Predsa však ich takt udáva tón spoločnosti a ony pomáhajú mimochodom členkám Katolíckej Jednoty žien vytvárať verejnú mienku. Tak sa snažia zaslúžiť si milosť vyjadrenú vo svojom hesle a pozdrave „So Synáčkom svojím, požehnaj nás Panna Mária“. Bôľnou pravdou je, že mužov a mládencov nemožno stmeliť do organizačných foriem. Nariadenie SNR stihlo aj SKM mládencov v Bošanoch a dôsledkom toho bolo rozpustené. Práve tak „Katolícka Jednota mužov“ posiaľ z príčin mimo nás stojacich nemôže pokračovať vo vďačnej činnosti, hoci skromne započatej. Predsa však ani mužovia a mládenci nehlivejú nečinne. Občas svolanými stavovskými schôdzami sa snažia zvýšiť svoju duchovnú úroveň. Zvlášť večerné zimné prednášky známe už pod menom „Stredajšie debaty“ majú svoju osvedčenú tradíciu. Účastníci po polhodinovej prednáške vyvinú čulú debatu hodinu i dlhšie trvajúcu, kde sa dôkladne popresievajú témy z apologetiky, cirkevných dejín ako aj aktualít prítomnosti a sociálnych smerníc cirkvi. A tu, práve ako v kostole, vedľa seba sediaci roľníci, robotníci, úradníci, remeselníci družne sa účastnia debát mládenci a mužovia a tak sa sjednocujeme myšlienkou Pia XII. , hľadajte nie to, čo svet rozdeľuje, ale to čo svet spája a sjednocuje. Tieto večierky v zime konané v rámci miestneho jednateľstva „Spolku Sv. Vojtecha“ sú potešiteľným zjavom, lebo ukazujú na hlad po Ceste, Pravde a Živote. Iste najpôsobivejšia je okolnosť, keď občas na záver ideme spoločne do kostola a tam po odrecitovaní desiatka zavznie pod klenbami mohutný spev mužov niektorej hymnickej piesne, čo v tichu neskorého večera účinkuje nezabudnuteľne. Záujem o stredajšie debaty rastie; daj Bože, aby rástol k duchovnému prospechu nás všetkých.
V poslednom čase každý druhý rok bola usporiadaná výstava katolíckej tlače, raz pp. Saleziánmi z Topoľčian, posledne mládencami Katolíckej akcie v Bošanoch. Tu zakúpené knihy, ako aj 270 exemplárov Katolíckych novín, 182 čísiel časopisu Katolíckej jednoty, podiele Spolku Sv. Vojtecha pre 170 členov, 220 čísiel „Priateľa Dietok“, 170 exemplárov Plameňa, nezistený počet časopisov Posol Božieho Srdca Ježišovho, Svätej rodiny, Hlasov, Katolíckych misií a Slovenského sveta sú bohatou duševnou potravou farníkov. Knižnica pre farníkov založená iba v roku 1946 je síce posiaľ, čo do výberu kníh chudobná, ale predsa ponúka sa aspoň na dlhé zimné večery za nenáročného priateľa pre mnohých.
K uvedeným organizáciám a akciám duchovného smeru načim ešte pripočítať zo snáh posledných rokov misie vydržiavane pátrami jezuitmi (Jurovským a Lednickým) v Bošanoch roku 1945 na jar a roku 1946 v zime na filiálkach: na Krnči P. Škodom SVD a Práznovciach P. Chovanom OFM, ktoré ohriali, čo bolo studené a vyrovnali, čo bolo skrivené. Novozavedená recitovaná Svätá Omša iste prinesie ovocie kúzla, aké môžeme zažiť na aktívnej účasti pri Svätej Omši.
Rozhlas priniesol správu o prekročení plánu gumárne v Bošanoch, no, pravda, veď Bošany, ba celá farnosť, by mohla mať v symbole vežu kostola a komín fabriky, ktoré naznačujú syntézu tela a duše, v znamení hesla „Ora et labora“. Len v tomto súlade ducha a hmoty možno ísť nádejou vpred.
MANRÉZA V BOŠANOCH
Istého októbrového dňa roku 1947 zavítal k nám do Bošian J. E. najdôstojnejší pán arcibiskup Dr. Karol Kmeťko. Kronikár tu musí zaznačiť príčinu tak prevzácnej návštevy: tak vzácny hosť nás poctil svojou prítomnosťou, aby sa na tvári miesta zaujímal o účasti, organizácii a priebehu „Manrézy v Bošanoch“. Manréza? Čo je to? Keď Ignác z Loyoly si zaumienil zmeniť stav rytiersky za stav kňazský a meč za ruženec; utiahol sa podľa vzoru svojho Božského Majstra do samoty v Manréze, kde vhĺbiac sa do seba rozjímal o Večnom a Nepominuteľnom. Rozkoš, ktorú tu prežíval, doprial aj iným. Preto napísal knihu „Exercície“, kde podal podľa vlastnej skúsenosti návod ako usporiadať, viesť a účastniť sa na duchovnom cvičení. Ktosi vtipne poznamenal, že Ignácova kniha „Exercície“ viac osôb priviedla k predtým nepoznanej blaženosti, než ako v sebe obsahuje písmen. Že táto poznámka nie je okrídlenou frázou, lež že kryje skutočnosť, potvrdilo by vám to z vlastného zážitku vyše 200 osôb našej farnosti, ktoré doma prežili uzavreté duchovné cvičenia. Vďaka našim mládencom, roku 1946 v lete na ich návod pretvorili sme si štvortriednu ľudovú školu pri kostole v Bošanoch na „Exercičný dom“. Z prvej triedy sme upravili kaplnku i s bohostánkom, kde v siedmych kurzoch počas pracovného roku až 246 osôb z každého stavu a pohlavia sa obohatilo doposiaľ nepoznaným kúzlom minulosti, za vedenia mladého, ale osvedčeného P. Štefana Lapšanského SVD, misionára z Vidinej.
Ďalšia trieda, rozdelená španielskou stenou na dve nejednaké miestnosti, slúžila za kuchyňu a jedáleň exercičného domu, kde pod taktovkou predsedníčky Katolíckej Jednoty žien hrali jej horliteľky úlohu pohostinnej Marty.
Posledné dve triedy slúžili za spálne vystrojené raz posteľami prepožičanými firmou Baťa, inokedy zase gavalcami poskytnutými miestnou vojenskou posádkou. Pisateľ týchto riadkov ubezpečuje čitateľov, že nie je tu ani zrnka nadsázky, keď poukazuje na skutočnosť, ako pôsobili duchovné cvičenia na účastníkov samých, ale tiež na pozorných farníkov. Mlčanlivé ústa a skrotený pohľad exercitantov svedčil o ich vhĺbení do seba a zase u pozorovateľov vzbudil obdiv a túžbu zažiť osobne také dojmy. Len tak môžeme porozumieť záujmu o exercície vo farnosti počítajúcej asi 4300 veriacich, hoci toho roku boli ej vo filiálkach misie a v matke cirkvi obnova. Viďte štatistiku účastníkov.
|
|
Mužovia |
Mládenci |
Ženy |
Dievčatá |
Spolu: |
|
Kurzy |
1 – spol. |
2 – spol. |
1 |
2 |
7 |
|
Počet |
35 |
|
37 |
98 |
246 |
Po šiestom a siedmom kurze exercícií v júli 1947 uskutočnili sme školu Katolíckej Akcie a kresťanskej sociológie. Tu v dvoch pracovných dňoch delegáti Ústrednej Katolíckej Kancelárie z Bratislavy dali účastníkom, návod zapojiť sa do moderného apoštolátu laikov, podľa receptu sv. otcov Pia XI. a Pia XII. No, v súčasnej dobe nových snáh, a prúdov potrebnú orientáciu prináša poznanie encyklík „Rerum novarum“ a „Quadragesimo anno“, ako aj snáh kresťanských sociológov.
Iste sv. Ján Bosco by sa bol radosťou prizeral, keď mládež exercíciami omilostená a nádejnými snahami obohatená „vyštverala“ sa na nákladné autá, by spevom a žartom na ústach šla na výlet do Klížskeho opátstva, kde po preskúmaní vzácnej rotundovej kaplnky z dávnych vekov pojila užitočné s príjemným.
Po milosti Božej vďaka náleží mnohým, ktorí pomocnú ruku priložili k dielu. Skupina ôsmych mužov si sostrojila pracovnú brigádu, aby vystrojila a zariadila našu Manrézu. Miestni pp. hostinskí prepožičali stoly a stoličky ku zariadeniu kaplnky a jedálne. Raz firma Baťa inokedy miestna posádka dopomohla zariadiť spálne až pre 60 osôb. Členky Katolíckej Jednoty žien zorganizovali kuchyňu a za pomoci štedrých gazdiniek sýto zaopatrovali stôl jedálne. Gazdovia dopomohli dopravu vecí a náradia furmankami, pri ktorých ma účasť aj jeden z majiteľov nákladných áut. Hľa, toľkým činiteľom náleží vďaka, že umožnili P. Lapšanskému preformovať duše šťastných exercitantov.
Nevšedný záujem najvyššieho reprezentanta na Slovensku J. E. najdôstojnejšieho pána arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku, nech je radostnou kvalifikáciou pre farnosť z tak kompetentného miesta a zároveň, aj zadosťučinením a povzbudením jak pre účastníkov, tak aj pre organizátorov a pomocníkov tohto veľkolepého hnutia tak požehnane zdareného v našej farnosti.
Úlohou mojou je iba konštatovať odohraté udalosti. No, neviem zaprieť túžbu aby som neprosil milosť neba na to, by nám dopomohlo uskutočniť trvalú Manrézu pre exercičné hnutie u nás. Veď len nad 5000 osôb pracuje len vo firme Baťa v Bošanoch a v Baťovanoch a v Batizovciach, koľko stovák duší by si tu našlo svoju Betsajdu otúženia.
Exercičné hnutie a kult častého Svätého Prijímania vytvoril katolicizmus Belgie a Holandska tak odolným v nápore inorodého prostredia. Kiež by i nám doprialo Božské Srdce Ježišovo upevniť katolíckej Slovensko ešte na katolíckejšie, mravnejšie a tým aj požehnanejšie a šťastnejšie.
FILIÁLNE KOSTOLY
Odkedy bošiansku fabriku vlastní nový majiteľ, chodník cez jej nádvoria bol likvidovaný, ktorý dotiaľ slúžil veriacim z Práznoviec na skrátenie inak až na sedem kilometrov vzdialenej cesty do kostola. Pádom úžitkového práva na chodník veriaci zo spomínanej filiálky úplne odvykli navštevovať kostol v Bošanoch. Nemožno sa však uspokojiť ich účasťou na bohoslužbách v Topoľčanoch, lebo taký stav je na úkor farskej organizovanosti a sústavného vedenia duší.
Preto od leta roku 1944 každý druhý , tretí týždeň zavedená bola Sv. Omša v Práznovciach a to v priaznivom počasí vo voľnej prírode, v nečase, ako i v zime v školskej budove. Veriaci spoznajúc takto dobro tohto opatrenia vážne začali pomýšlať na stavbu kostola v Práznovciach.
No katolíci filiálky Krnča zahoreli svätou žiarlivosťou, preto žiadali tiež mať občas doma Sv. Omšu. To sa dialo iba v priaznivom počasí v parku p. statkára Kittlera. V zime sem sa však nemali kam uchýliť, lebo školu sme prenechali na bohoslužby občanom ev.a.v., nakoľko títo už dávnejším vykonávaním úkonov v škole požívali prednostné právo, čo sme naplno rešpektovali. Inej vhodnej miestnosti vhodnej k bohoslužbám v obci niet. Skutočnosť, že Sv. Omša bola takto vyhradená iba na letné mesiace, pohla Krnčanov-katolíkov k nevýdanej aktivite a k nevšedným obetiam, aby si postavili vlastný kostol. Dnes ho už majú dobudovaný i zariadenie každý deň očakávame, aby z jara 1948 mohol byť slávnostne vysvätený.
Nech je na večnú pamiatku zaznačená obetavosť veriacich: p. Jozef Hodál z Krnče rodák, hotelier v Topoľčanoch 125.000 Kčs, p. statkár Koloman Kittler 38.000 Kčs, p. Libor Hodál s rodinou oltár v hodnote do 17.000 Kčs, herci-ochotníci do 30.000 Kčs, jednotliví gazdovia od 2000 do 10.000 Kčs až 15.000 Kčs, robotníci od 200 do 3000 Kčs.
Načim podotknúť zvlášť aj tieto bety skupín mimo Krnče: veriaci z Bošian nad 100.000 Kčs, z Práznoviec nad 16.000 Kčs, z Baštína nad 8.000 Kčs, zo Selčian a Sádku 22.000 Kčs.
Furmanky poskytli grátis gazdovia z Krnče pri čiastočnej pomoci gazdov z Bošian. Chudobnejšia vrstva veriacich na Krnči obetovala mimo grošov čiastočne aj ručné práce. Drevo na väzbu v takmer plnej spotrebe daroval p. Dr. Nesnera, ktorý síce do konfiškácie majetku bol patrónom farnosti, ale k novým budovám nemal žiadnej viazanosti, dôsledkom toho drevo ním poskytnuté nevyplýva z povinnosti právnej, lež je výlučne dobrovoľným darom. Tak dnes túžba veriacich z Krnče, mať aspoň kaplnku, stala sa viacnásobnou skutočnosťou: majú svoj kostol. Stavbu ku spokojnosti všetkých grátis projektoval už aj inde svojou ochotou známy p. architekt Fridrich Szokolóczi z Bratislavy a stavala ju firma Bilik a Medek z Topoľčian.
Načim vyzdvihnúť i tú pravdu, že jak úrad MNV v Krnči za vedenia notára hlavného tajomníka K. Androviča, ju morálne podporoval, tak aj bratia evanjelici v Krnči zaujali kladný postoj k nášmu dielu. J. E. najdôstojnejší pán arcibiskup Dr. Karol Kmeťko z príležitosti návštevy Manrézy v Bošanoch zavítal i na Krnču. Dozvediac sa o nevšednej obetavosti veriacich, prejavenej na tento Boží stánok, vyslovil pochvalu a hoci sám starosťami a ťarchami doby zaťažený, poslal dar 5.000 Kčs na znak svojho uznania.
Filiálky Krnča a Práznovce medzi sebou šľachetne závodia. Totiž veriaci z Práznoviec tiež znovu a znovu sa vynasnažujú započať plánovanou stavbou kostola. Groše sa zbierajú, gazdovia sa stroja na furmanky, remeselníci z obce, zvlášť murári a tesári, túžia prejaviť svoju účasť na budúcom diele, chudobnejší farníci filiálky nemienia zaostať, len otázka získania stavebného materiálu hatí uskutočniť dielo.
Po finančnej stránke všetci v Práznovciach prechovávajú nádeje hoci tu niet tak situovaných jedincov mecenášov, no priemerná vyššia hmotná úroveň veriacich z obce ako aj ich túžba po skutkoch, už preukázaná štedrosť znovu dáva nádej ku ďalšej obetavosti. Povďakom poznamenať sluší, že veriaci z Bošian aj na toto dielo najbližšej budúcnosti obetovali obnos, ktorý sa blíži k cifre 100.000 Kčs.
Všetci veríme, že keď zajtra obdržíme očakávaný materiál, tak hneď zajtra stavbu kostola v Práznovciach započneme. Kiež Boh žehná i toto nádejné podujatie k Jeho sláve.
V tie nedeľe, keď jeden z dvoch Bošianskych kňazov ide na obe filiálky slúžiť, vo farnosti sú obetované štyri Sv. Omše, na ktorých úhrnom účasť veriacich dosahuje počet 3.200 Kčs, čím zadosťučinia nedeľnej povinnosti kvalifikáciou „veľmi dobre“.
Bohostánky Božskej Lásky stávajú dnes už i na brehoch Tichého mora a vo vnútrozemí Číny a Afriky, no, večné svetlo oltára nech zaženie aj v Európe tmu dotieravého novopohanstva a láska eucharistického Väzňa nech zahluší rozpínajúce sa hmotárstvo.
FARSKÁ BUDOVA
Farská budova pre svoju sošlosť bola donedávna problémom. K tomu konfiškáciou majetkov Neslovanov aj v Bošanoch zanikal reálny patronát, dôsledkom čoho nateraz celá ťarcha a starosť o udržanie kostola a fary obťažuje farníkov.
Cirkevná autonómna obec sa chopila alternatívy: buď faru väčším nákladom generálne opraviť, alebo ju prepustiť firme Baťa, keďže niekoľko násobné vyjednávania naznačili, že na budovu fary reflektuje. Vec je pochopiteľná: Dvor, záhrada a budova fary je vklinená do objektov firmy Baťa z troch strán a prednou stranou by vytvárala kompaktný front po celej ulici.
Táto druhá možnosť zlyhala z dôvodov finančných. Firma ponúkala za starú faru i s príslušenstvom r. 1946 v auguste ten istý obnos, ktorý bol preliminovaný na tento cieľ generálnym riaditeľstvom ešte v auguste 1944 t.j. 650.000 Kčs. No, vtedy cenová hladina veľmi vystúpila a mzdy sa zdvoj. až strojnásobili. Roku 1944 firma Baťa rozhodla sa venovať na novú budovu farskú obnos 650.000 Kčs, čím popri furmankách farníkov, by bolo bývalo plné zaokrytie na celý stavebný náklad. Iba udalosti po povstaní spôsobili , že k uskutočneniu tohto plánu nedošlo. Roku 1946 bol nám firmou tenže obnos ponúkaný. Keďže rozpočet z roku 1946 značil cifru 1.300.000 Kčs, ktorá by bola bývala po dobru realizovania stavby sa iba zvýšila na vyšší obnos (1.700.000 Kčs), vyše milióna by bolo pripadlo na bošianskych farníkov – poplatníkov. Na takýto podnik sa cirkevná obec nemohla podujať.
Cirkevná obec sa pokúsila faru generálne opraviť. Každá hlava rodiny obdržala prípis , v ktorom bolo poukázané na zánik patronátu, následkom čoho povinnosti pripadajú na veriacich; každý otec rodiny bol zároveň požiadaný, aby sa sám oddanil na tento cieľ primeranou výškou, keď vie, že priemer na hodinu sa odhaduje na 100 Kčs. Týmto spôsobom sa získalo 120.000 Kčs. Politická obec na tento cieľ venovala zo svojich prostriedkov 70.000 Kčs. Do 15.000 Kčs vyniesla licitácia zvyškov a odpadkov po oprave ponechaných. No, 45.000 Kčs povolil najdôstojnejší biskupský úrad požičať z kapitálu kostola pod podienkou, že tento obnos sa kostolu navráti z príležitostných zbierok pre tento cieľ zavedených.
Povrchný pozorovateľ sa opýta čo tu mohlo stáť štvrť milióna? Vypočítajme: celá kožovka fary až po tehlu nanovo obnovená a zvonka brizolitom doplnená, tri nové drevené dlážky, sedem dlážiek cementových , sedmoro nových dverí, dve okná trojkrídlové, dve menšie okná, novozriadená kúpeľňa s príslušenstvom, vďaka firme Baťa vodovod, obnova kaplnky, oprava stien záhrady, betónový nálepok, nové ploty, jedna stena od základov celkom nová, kachle stavané, všetka škridlica nanovo preložená, kanalizácia; ríny a p. Krátko: uličné krídlo ma výzor obnovenej budovy, no bočné krídlo od fabriky zdnuka je skutočne celé nové (iba nosné staré múry sú ponechané). Grátis poskytnuté furmanky našimi gazdami, ako aj vyššie uvedený kapitál nie sú zmárnené položky: slušnosť budovy dáva kňazom primeraný útulok na dobu niekoľkých desaťročí, keď aj kde tu sa bude vyžadovať menšia oprava.
V úvode spomínaná prvá časť alternatívy ostáva, ako možnosť, lebo cirkevná obec chce každým prístupným spôsobom ísť v ústrety rozmachu firmy, nakoľko toľké stovky pracujúcich u nej nájdu slušnú skyvu chleba. Len ide o to, aby podmienky pre nás boli splniteľné.
Cirkevná obec i tu vyslovuje srdečné „Pán Boh zaplať!“ jak politickej obci, tak firme Baťa a každému jednotlivcovi i roľníkom za obety a za prevedené furmanky.
PABERKY
Pod týmto nadpisom mienime zahrnúť akcie, ktoré by síce zasluhovali širší rozsah opisu, ale by nedostačilo vydať pamätník vo forme prítomného zošitu a knihu vydať b sa zase nerentovalo. Telegrafične krátkymi heslami zahrnieme ďalšie pokusy na poli cirkevnom vykonané v posledných rokoch i popri najpestrejších udalostiach svetových dejín.
Na sviatok Najsvätejšej Trojice býva sv. omša slúžená i na Baštíne, kde sa v ten deň stretne niekoľko stovák veriacich z miesta, Bošian, Krnče, Práznoviec, Selčian, Sádku a Klatovej Novej Vsi. Pre túto zriedkavú príležitosť na Baštíne panuje ozaj sviatočná nálada, čo slúži aj ku povzneseniu.
Štedrosť veriacich na zámorské misie medzi pohanmi vydržiavané nie je síce pomerne tak vysoko vyznačená; keď však uvážime, že koľké státisíce naši farníci obetovali v posledné roky na dva kostoly, opravu fary, diela charity medzi zajatcami ruskými a medzi našimi najbiednejšími, skutočnosť obetavosti hodne nad priemer Slovenska klasifikuje i na tomto poli nás pekne. Žiaľ, nevyspeli sme natoľko, aby sme aj dobré skutky za úspech na poli misií prejavené značili a porovnávali.
Senzačne pôsobil zájazd bohoslovcov do Bošian na sviatok Krista-Kráľa roku 1947. ich asistencia pri slávnostnej sv. omši, ich spev gregoriánu aj sborov, no nadovšetko pásmo zo života bohoslovcov prevedené na javisku v sále kina, zanechali hlboký dojem, ako nádej, že i medzi našou mládežou nájdu sa duše k vyšším úlohám povolané Bohom.
283 duší zapísaných v „Dielo pre kňazské povolanie“ v každú prvú sobotu mesiaca účastní sa na sv. omši, odbavia sv. ruženec a prijímajú na úmysel za dobrých a nádejných kňazov. Iste i často pripomínané skutky sebazaprenia konajú tenže úmysel.
„Deň mládeže“ zvlášť v poslednom roku vyznel veľkolepe, keď dopoludnia 211 mládencov a 247 diev pristúpilo k hodom Eucharistie. Odpoludnia zase na javisku pri akadémii všetky zložky i za účasti prifarených obcí ukázali svoj smyseľ pre umenie, spev a humor.
Divadelníctvo u našej mládeže vyžaduje veľkých obetí, keď uvážime, že v zime v lete pracujú prevažne vo fabrikách pri tempe kruhu, ktoré hodne vyčerpáva. No, predsa sluší uviesť, že sa na operetu zmohli tak, že do Topoľčian zahrať ju boli pozvaní. Mládež z Krnče konala niekoľko divadelných zájazdov (do Bošian, Prievidze, Topoľčian, Selčian, Klatovej n/Vsi a inde.), aby tak na stavbu kostola získala nejaké groše. Túto snahu najnovšie za týmže cieľom prejavuje i mládež z Práznoviec a podľa príznakov ich ochota iste sa poteší úspechom.
Odchovanci bývalého Katolíckeho skautingu, teraz zgrupovaní vo zväze skautov-junákov sa usilujú vyvíjať činnosť, len niet pre nich dostatočného miesta. Najnovšie si vlastnými silami adoptovali miestnosť na dvore farskom, kde mienia novou vehemenciou v započatej práci pokračovať.
Aj veriaci svojimi sympatiami kvitujú okolnosť, že na Baťovej škole práce sa riadne vyučuje náboženstvo, lebo veď aj budúca „šľachta baťovská“, budúci vedúci závodov, na mravno-náboženskom základe si stavajú svoj charakter.
Udalosťou v posledných dňoch je kultúrny dom v Práznovciach. Veríme, že svojmu cieľu poslúži aj preto, že v ňom budeme mávať bohoslužby (prvou verejnou akciou v ňom bude obnova sv. misií), kým nám Pán Boh dopraje milosť, postaviť plánovaný kostol.
Povrchný čitateľ by snáď vytýkal vydavateľstvu „Pamätníka“, že málo píše o starých obyvateľoch farností. Tu si dovolíme úctivé na pamäť uviesť slová v úvode označené, že prítomným spisom mienime predovšetkým zachytiť a podať udalosti posledných čias vojnových a povojnových. Dôsledkom toho osobne spomínať našich praobyvateľov, roľníkov a remeselníkov, nie je bezprostredným programom. Avšak k ich cti radosťou zdôrazniť svedčí, že oni sú fundamentom farského života, ku ktorému sa opísané zložky viažu samozrejmou nutnosťou. Konečne: každá akcia, či duchovného rázu a či hmotná, bola nimi naplno podporovaná, ba najčastejšie na nich závislá. Naši starousadlíci vo svojich tradíciách sú zárukou aj budúcej cirkevnej prosperity. Nech ich Boh živí!
Čo sme vám tu láskou predostreli, láskou prijmite a uvažujte, čo máme v budúcnosti podnikať, aby platilo: „všetko k väčšej cti a sláve Božej!“