Pripomenuli sme si siedme výročie úmrtia kardinála Chryzostoma Korca
V nedeľu, 23. októbra t.r. si v Bošanoch pripomenuli siedme výročie úmrtia rodáka kardinála Jana Chryzostoma Korca, slávením svätej omše o 10:00 hodine, pri ktorej vzdávali vďaku Bohu a modlili sa za spásu jeho duše. Na pozvanie miestneho farára Štefana Bukovana, sv. omšu celebroval Páter Dušan Bezák SJ, taktiež rodák z Bošian a v tomto čase pôsobiaci v jezuitskom kláštore v Ružomberku. Na organe hrala Mgr. Andrea Gajdošová a spieval miestny spevácky zbor Krédo.
Homíliu P. Dušana Bezáka, SJ prinášame v plnom znení:
Milí bratia a sestry,
vždy keď prechádzam diaľničným obchvatom okolo Nitry, zrak mi padne na dve kostolné veže, ktoré sa týčia nad mestom. Prvá patrí kostolu verbistov na nitrianskej Kalvárií a druhá kostolu, katedrále sv. Emeráma na nitrianskom hrade. V tom prvom je pochovaný biskup Ján Bukovský, verbista, ktorý dlhé roky prežil v Spojených štátoch, pôsobil vo vatikánskej diplomacií a bol nunciom v Rumunsku a Rusku; v tom druhom je pochovaný kardinál Ján Chryzostom Korec, náš rodák, jezuita, tajný biskup a svätiteľ 120 kňazov za socializmu, neskorší biskup nitrianskej diecézy a slovenský kardinál. Životy jedného aj druhého zásadným spôsobom ovplyvnila nastupujúca totalitná moc komunistického štátu. Toho prvého štátna moc zbavila občianstva a znemožnila mu návrat do svojej vlasti, toho druhého počas barbarskej noci roku 1950 vyvliekla z jeho jezuitského domova, internovala ho v zbernom tábore a neskôr, už ako tajného biskupa zatkla a poslala na osem rokov do najťažších väzníc vtedajšieho Československa. Dnes, keď sú obaja pochovaní v chrámoch tohto významného mesta slovenskej histórie, ich životy ukazujú na hodnoty, ktoré prežili, a osvedčili sa ako silnejšie a pevnejšie, než akákoľvek sila totalitnej moci štátu, hoci táto trvala celé desaťročia a zdalo sa akoby sa nemala ani nemohla nikdy skončiť.
Ján Korec sa narodil 22. januára 1924 v Bošanoch. V septembri 1939 vstúpil v Ružomberku do rehole jezuitov, absolvoval stredoškolské štúdiá, po vojne filozofické štúdiá v Brne. Potom odišiel do Trnavy, kde pomáhal v redakcii Posla a ako budúci kňaz študoval štvorročnú teológiu. Pri likvidácii reholí a kláštorov bol 14. apríla 1950 zadržaný, presunutý do táborov v Jasove a Podolínci a neskôr donútený odísť do civilného života. V tom istom roku, 1. októbra 1950, bol tajne vysvätený v Rožňave za kňaza a po uväznení a internovaní takmer všetkých oficiálnych biskupov, bol ako 27-ročný 24. augusta 1951 tajne vysvätený za biskupa.
Biskupskú službu nemohol vykonávať verejne, po celý tento čas pracoval ako robotník, bol však naďalej veľmi aktívny. Preto bol v roku 1960 zaistený a 21. mája odsúdený ako vlastizradca – pre náboženskú činnosť na 12 rokov väzenia, z ktorých 8 si odsedel spolu s mnohými ďalšími kňazmi v najťažších väzniciach na Pankráci, Ruzyni a Valdiciach. Z väzenia sa vrátil 24. februára 1968 s diagnostikovanou tuberkulózou, ale hneď sa aktívne zapojil do obnovy náboženského života. V roku 1969 sa mu podarilo vycestovať do Ríma a tu, na osobitnej audiencii, mu dnes už svätý pápež, Pavol VI., odovzdal svoje vlastné biskupské insígnie. Po návrate začiatkom 70 rokov mu štát znovu odoberá súhlas ku kňazskej činnosti, a preto pokračuje v práci ako robotník v chemickom sklade, neskôr opravár výťahov v bratislavskej Petržalke. Vedie však bohatú literárnu, duchovnú a pastoračnú činnosť, napíše takmer 80 rozsiahlejších alebo menších literárnych diel, mnohé z nich publikovali slovenskí jezuiti, ktorí žili v tom čase exile v Kanade, a pripraví a vysvätí tajne 120 kňazov.
Takto si na neho z týchto časov spomína jezuita, dnes profesor Ladislav Csontos, ktorý v súčasnosti pôsobí v Bratislave: „Keď som vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, dostal som na naštudovanie veľký zoznam študijnej literatúry, boli to tisíce strán textov.... Popri zamestnaní by som mal toto všetko preštudovať? Nebol som si istý, či na to mám. Spomínam si na jedno stretnutie s otcom biskupom Korcom, pri ktorom som vyslovil túto svoju obavu. On mi povedal, že sa dá využiť aj päť minút, napríklad pomodliť sa desiatok ruženca, alebo sa naučiť pár slovíčok z latinčiny alebo z nemčiny. Desať minút je už možné využiť na prečítanie si celého úryvku zo Svätého písma, alebo z Nasledovania Krista, alebo z jezuitských konštitúcií. ... Veď aj veľké mozaiky bývajú poskladané z drobných kamienkov. Treba využiť každú chvíľku času, lebo čas sa dá ľahko aj premárniť. Videl som, že stále má rozčítanú nejakú knihu, niekedy aj viac, na nich mal záložku a ceruzkou poznačené, čo si chce vypísať.
Poznal som ho ako človeka sčítaného, napriek tomu, že 8 hodín trávil v zamestnaní.
Vďaka Bohu, že ma naučil dobre využívať čas, milovať knihy. Kardinál Ján Chryzostom Korec bol ako studňa, z ktorej mnohí prichádzali piť, ale aj on sám sa staral štúdiom a čítaním o túto studňu, aby nikdy nevyschla. Stále ju dopĺňal z prečítaného, preto mal vždy čo povedať. Nemôže dávať taký prameň, do ktorého nepriteká voda“.
Po zmene režimu bol Ján Korec 6. februára 1990 menovaný za nitrianskeho diecézneho biskupa a dňa 28. júna 1991 bol ustanovený za kardinála. Nitriansku diecézu spravoval až do 16. júla 2005. Ako emeritný biskup býval až do svojho úmrtia, 24. októbra 2015, v Nitre.
Keď prechádzam týmto diaľničným obchvatom okolo Nitry, takmer vždy sa pomodlím za duše oboch zosnulých biskupov, Jána a Jána, ktorí okrem krátkych stretnutí boli počas celého života oddelení a dnes, po naplnení svojej životnej misie, odpočívajú obaja v tomto meste. Moja cesta pokračuje ďalej cez Banskú Bystricu, a Donovaly do Ružomberka, kde teraz pôsobím. Aj toto miesto má, ako som už spomenul, spojenie s kardinálom Korcom. Práve tu, v ružomberskom dome, sa začala v roku 1922, pred 100 rokmi, história samostatnej slovenskej provincie jezuitov a práve tu v roku 1939 Ján Korec ako 15-ročný mladík vstúpil do rehole jezuitov. Po absolvovaní rehoľného noviciátu pokračoval v gymnaziálnych štúdiách, v Ružomberku a diaľkovo v Kláštore pod Znievom. A práve tu v roku 1943 prvýkrát stretáva iného jezuitu, do ktorého života osudne zasiahla ďalšia totalitná moc, tentoraz fašistická. Volal sa Tomáš Munk a bol židovského pôvodu. Narodil sa v tom istom roku ako kardinál Korec, v roku 1924. Rodina vstúpila do Cirkvi v roku 1939 a žila intenzívnym a hlbokým kresťanským životom. Napriek tomu boli v decembri roku 1944 zatknutí a celá rodina poslaná do táborov v Nemecku, mama Gizela aj s mladším synom Jurkom do tábora Bergen Belsen a náš jezuitský novic Tomáš aj s otcom Františkom do tábora Sachsenhausen. Koniec života mamy Gizely a Jurka nie je známy, ale o Tomášovi a otcovi Františkovi sa dochovali živé svedectvá.
Spoluväzeň a svedok ich života, kňaz Peter Edmund Bárdoš, tiež konvertita zo židovstva, vydal svedectvo, ako si večer čo večer opakovali Ježišove blahoslavenstvá. Mnohí väzni v tábore obdivovali ich život a potvrdili, že sa doposiaľ nestretli s takým hlbokým náboženským prežívaním. Neľudské podmienky tábora ich priviedli k vyčerpaniu a vysileného Tomáša potom zastrelili na pochode smrti do Berlína a jeho otca Františka, ktorý sa neho hodil hneď vzápätí. Zahynuli koncom apríla 1945, tesne pred koncom vojny.
Kňaz Edmund Bárdoš vydal o nich toto svedectvo: Po celý čas v lágri boli pre všetkých vzorom hrdinskej kresťanskej statočnosti. Ako ozajstní svätci vedeli všetky hrozné údery koncentračného lágra znášať s pravou kresťanskou trpezlivosťou a odovzdanosťou do vôle Božej. Plní optimizmu čakali vyslobodenie – vôľa Božia rozhodla ináč a vieme, že sa jej podrobili s radosťou, veď celý ich život smeroval a živelne túžil po večnej vlasti.
Obaja, syn Tomáš aj otec František, sú dnes oficiálnymi kandidátmi procesu blahorečenia a ich kauza, v dnešnej dobe už plne dokončená a uzavretá, je na posúdení a rozhodnutí Sv. Stolice.
Čo spája všetkých týchto troch mužov, rehoľníkov, Jána Bukovského, Jána Chryzostoma Korca a Tomáša Munka ? Všetci sa narodili v jednom roku, 1924, a všetci skôr alebo neskôr boli postavení pred ťažké, ba až najťažšie životné situácie, ktoré niekedy trvali desaťročia inokedy veľmi krátko, a oni ich museli zvládnuť ako najlepšie vedeli a mohli. Zo životov ich všetkých je viditeľné, že ich zvládli vďaka zakoreneniu v modlitbe a v pevnom vzťahu k Bohu, v pevnom priateľstve s Bohom. Každý svojim spôsobom prispel k obrane ľudskej dôstojnosti a slobody v časoch, ktoré sa snažili dôstojnosť, slobodu a základné práva človeka ničiť a vymazať. Aj nám môžu ich svedectvá pomôcť v každodenných rozhodnutiach života.
Prosme si nech nás Božia milosť sprevádza a chráni, tak ako chránila a sprevádzala ich a nech s ňou dokážeme tak spolupracovať, ako s ňou dokázali spolupracovať oni.